(Voľné nadviazanie na predošlí príspevok)

Bolo to tak vždy, že človek sa čo i len bál priblížiť k veršovanému útvaru? Že sa hanbil pred sebou samým za vlastné riadky, ktoré písal pre to ticho v sebe? Rukou odmávol samovražedné listy zo stola? Postavil sa chrbtom k citom, ktoré nevyhŕňali sukne do dogmatického limitu jednej minúty?

Akákoľvek je odpoveď náročného empirického výskumu na otázku "odkedy sa tak deje", cítim že to nie je v poriadku. A určite tomu trend miniaturizácie nepomohol. Niekedy sa v prvom rade hovorilo o básnikoch. Puškin bol veľký básnik, Hugo, Goethe... hoci boli aj prozaici.

Dnes sú básne skôr záležitosťou vonkajšieho prejavu. Vrhajú svetlo žiariace na poetickú dušu citlivosť, obrazotvornosť, kreativitu, romantickú tragickosť alebo rozkošnosť alebo rozkoš. Zároveň je to trinásta komnata. Zapečatený blázinec plodiaci chaos. Uzlík krútiacich sa červíkov. Skrátka erotický symbol jednej plnohodnotnej noci. Len sa nedostať ďalej. Opatrne po tekutých pieskoch.

-

Na záver pridávam báseň spred rokov, ktorá môže synergicky súzvučiť s mojim krátkym príhovorom. Ďakujem za pozornosť.

cez železobetón
sa infiltruje
kritický deň
&
tam vtedy
nájdem stratu tak prítomnú
v kuse lokálne umŕtveného mäsa
napumpovaného hlukom
trendom miniaturizácie potenciálu makromás

vykonávaný permanentným obklopením
mohol by som strieľať do šedých kŕdľov
so spasiteľským syndrómom

lebo na našej záhrade to vyzerá tak
burina je sviňa
záhradník je sviňa
situácia je nemenná sviňa
bomby a rýchlo preč
+

Refren:
Mai ramai putin, te rog
Este cea din urma seara
Efemera ca un nor
Vraja n-o lasa sa piara
Lasa-ti parul sa-l alint
Sa-mi insire-n mana salbe
Zbor de vise ce nu mint
In plutiri de aripi albe.
Mai lasa-mi-te-o zi...

Te mai vreau si azi,
Ca o ploaie de lumina,
Peste trup sa-mi cazi
Si-ntr-o liniste deplina
Sa colind ceru-n ochii tai
Si stropi de stea ce vin
Sa-i prind, cand vei fi departe
Dorul sa-mi alin.
Sa nu spui nimic
Nu-i nevoie de cuvinte.
Mai adormi un pic
Sa-mi ramai asa in minte.
S-a facut prea tarziu ca sa mai pleci
Si trenul tau a trecut
Neimplinit ramana
Astazï rostul sau

Răspuns:

[googlevideo=http://video.google.com/videoplay?docid=3321087977591916548]

Cred că întrebarea ar trebui pusă oarecum altfel. În ce măsură Se prezintă Dumnezeu oamenilor prin poeziile sau proza noastră? Şi implicit prin noi. Fiindcă numai un purtător de Dumnezeu va putea fi oglindă a lui Dumnezeu.Noi toţi, atunci când suntem locuiţi de Hristos, suntem purtătorii Lui de cuvânt. Putem oborda orice problemă, că peste tot va străluci Hristos.

Sf. Augustin spunea: "Iubeşte-L pe Dumnezeu şi fă ce vrei."
De fapt, rostul oamenilor este acela de a-L glorifica pe Dumnezeu prin toate manifestările gândurilor lor. Mai ales prin creaţia lor de orice natură ar fi ea: ştiinţifică, socială, culturală. Cred că a da ce avem mai bun şi mai curat în noi, pentru îndeplinirea dezideratului enunţat este scopul pe care trebuie să-l avem în vedere, atunci cand facem orice alegere, noi, creştinii. Mai cred că, atunci când am ales cui vrem să slujim, această alegere ne va călăuzi umblarea către împlinire duhovnicească, dar şi formală.

Fiindcă e absurd să ne închipuim că Dumnezeu ne-a lăsat în lume doar pentru a-i măsura valurile. Un creştin are datoria sacră a Învăţătorului său: aceea de a forma şi reforma valorile acestei lumi astfel încât să poată merge pe ele, ca Petru, dar să nu se scufunde din prea puţină credinţă. De ce să nu se vadă în noi "puterea lui Dumnezeu"? Avem aşadar cu noi dorinţa Lui sfântă - care devine astfel obligaţie pentru orice creator - de a  urmări forma cea mai potrivită pentru a-L reprezenta în orice împrejurare a vieţii noastre.

Acolo unde se priveste inima, să arătăm o inimă neîmpărţită şi curată. Acolo unde se urmăreşte forma, să oferim ochilor o formă suficient de transparentă pentru a fi văzut Hristos. Dar suficient de atractivă, sub lupa maiestriei artistice, pentru a nu îndeparta pe privitorul avizat. Desigur, "avizarea" despre care vorbeam implică existenţa unui set de reguli care determină aprecierea gradului de eficienţă al obiectului analizat. Dacă este vorba despre o poezie, eficienţa ei înseamnă capacitatea de a naşte în mintea şi inima cititorului sau ascultatorului idei şi sentimente specifice, dar şi crearea unei stări de "beatitudine existenţială" ca descoperirea a ceva extrem de preţios, chiar dacă nu se poate, de multe ori, să se definească această stare... Poate doar printr-o întrebare: oare ce a simţit Dumnezeu când a creat lumea şi pe om? Ce înseamnă la El "a văzut că era bine"?

Esti frumoasa k un soare

Vazut de la mare departare

Esti splendida, o mioara

Pana cand se lumineaza

Ai o aura sublima

Cand se innopteaza

Pt tine suferit’am

Pt tine fhaaa???

Vai dar ochi ce’mi vazut’am

O stafie? Da mhaaa

Tu esti aia pt care

Eu in frig am asteptat

Tu esti tipa pt care

Fericirea mi’am asasinat???

Mi’e rusine mie fata

S t stiu cu el

Mi’e rusine de’o povara

Nasoala k un barbat chel

Sunt geloasa…

Si ce daca?

Tu nu stii ca el

Cand cu tine se saruta

Ma are in gand de fel?

Zice ca’l asculti atenta

Ca ii esti aproape

Dar cu mine ce mai face?

De ce noaptea imi spunea mii de soapte?

Aaaa… am inteles acum

Nu sunt buna eu

Nu’l ascult si nu’l alint

Cum o face ea

Are moduri mai frumoase

Are haine dragalase

Are o lenjerie fina

K sa ii dea la masina

Hai akm m’am enervat

Esti esti mai buan tu al pat

Pacat ca arati ca un barbat

Cu peruca ieftina p cap!

 caci suntem doar ai nostrii
 si nimeni niciodata
 nu t invata s scrii
scenariul mult asteptat
 suntem propria viata
 propria piesa'n care
 jucam prost si p fata

Lamičky ladia ľúbenie, lež lubrikant ľubovôľu lepší.

LOL! Ľadovatejú. Lamy, lane, lastovičky, lemury... Les ľadom ľahol.

CopyLeft 2007 :-P

Srdce sa mi chveje,
pri myšlienke,
že sa to nepodarí,
prestávam
uvažovať,
nohy sa
podlamujú,
v ústach mám
divnú pachuť
a v žalúdku
známe šteklenie
eufória a obavy,
som celkovo
plný rozporuplných
pocitov,
vždy
keď utekám
na záchod.

Povedz mi,
čo sa to s nami stalo,
kde zmizla tá radosť,
keď hrad z piesku,
odolal kamienkom,
ktoré po ňom hádzal,
ten fagan od vedľa
a my sme ho za to
úprimne nenávideli,
z celého srdca,
tak,
ako sme dokázali milovať
a zatiaľ si nevšimli,
že ten piesok už
dávno odvial čas.

Povedz mi,
čo sa to s nami stalo,
že sme si už tak cudzí,
moja Beatrice,
ja som ťa nikdy neprestal
ľúbiť
a možno ani nikdy nezačal,
ale ty si sa
postupne vzdialila
a nedala mi vedieť,
že sa nevrátiš
a pritom jediné,
čo sme všetci chceli prežiť,
bol
ten Sen
a tak

Povedz mi,
čo sa to so mnou stalo,
že jediné čo cítim,
je púšť
a mŕtvolný pach,
lízatká som dávno zahodil
a ty to vieš,
bola si tam,
keď sa všetko zmenilo,
keď ostali len spomienky
a zdvorilé úsmevy
a vyschnuté slzy,
bola si pri tom,
keď všetky svetlá zhasli,
bez potlesku
iba mimochodom,
stála si vedľa mňa,
až kým si nenápadne
nezmizla,
tak mi povedz,
tak už mi konečne povedz,
čo sa to s nami stalo.

Malé, ustráchané dievčatko,
pozerá na svet veľkými očami,
slzy jej tečú po tvári,
jazykom ich naháňa po perách
a pýta sa sama seba,
kde sa stala chyba.
Toto predsa nebolo v pláne,
takto to nemalo vyzerať,
bábika s tromi očami,
leží na poličke,
a dievčatko sa desí
a dievčatko plače,
nad nemenným,
jasne deklarovaným,
nezvratným osudom,
všetkých pánbožkových kravičiek

Koľko krát
vravel si, že je všetko v poriadku,
koľko krát
myslel si, že nikdy to neskončí,
koľko krát
tŕpol si, z pocitu hanby.
Niet lepšieho lieku,
ako démona našich dní,
tiene v tvojom tele,
osvetľujú nejasnú budúcnosť
a robia ju vzdialenejšou,
ako kedykoľvek predtým,
v čase nevinných hier
na život a všetko čo s tým súvisí
v čase krehkých krás
neurčito splývajúcich do pocitu
až nakoniec prišlo to,
čo si nechcel,
povinnosť žiť
a ževraj sme úplne slobodní,
no tak my ale
vysvetlite
prečo sa mi zdá,
že sa na mne niekto
zabáva.

Keď nemôžeš ráno vstať,
keď pre slzy nevidíš,
keď večer nechceš zaspať,
keď cítiš čo iní nie,
keď nemáš ani floka,
keď máš rán na rozdávanie,
keď leje ako posledný krát,
keď je krásne ako vtedy ...,
keď nemôžeš dýchať,
keď sa ti srdce zastaví,
keď sa ti zdá všetko fádne,
keď objavíš niečo zvláštne,
keď je všetko strašne super,
keď si po krk v hajzly,
keď už máš všetkého dosť
a chveje sa ti celé telo
a odrazu si stredom sveta
a všetko sa točí a hýbe len kvôli tebe
a zem pulzuje v rytme tvojho srdca,
vtedy spoznáš
silu
priateľstva.
(a občas aj
keď si v núdzi)

Kdesi v diaľke
hučí čosi
čo znie ako
kosačka.
Vietor jemne
pofukuje
a ozveny diaľok
prináša.
Jemná tráva,
silné stromy
cez koruny slnko
mäkko presvitá
a vtáčatá
nežne spievajú
ten starý
song
„Krása života“

Jedného dňa z večera,
kráčal som po bulvári stredom mesta
a myslel na to,
čo znamená spútať,
dve telá rubínovou stuhou.

Jedného dňa z večera,
ležal som na machu uprostred pralesa
a vychutnával si to,
čo znamená padať,
do nekonečnej priepasti extázy.

Jedného dňa z večera,
sedel som nenápadne v rohu všeobecného vrcholu situácie
a nemohol prísť na to,
čo znamená ten pocit,
keď padne dosiaľ hrdo stojaci múr,

ľudskej duše.

Chcel by som,
aby raz, keď sa obzriem spiatky,
mal som pocit, že som tu nebol
nadarmo,
že som len nesedel
a necivel do výkladov s výpredajmi
a neponevieral sa sem a ta po bulvári,
naliaty až po okraj,
zabúdajúc na život a svet,
okolo seba.

Lebo tak sa mi zdá,
že dnes niet väčšieho bludiska,
ako je ľudská duša.
Kto sa v tom má vyznať?
Nikdy som nebol nadaný,
nie som skrytý velikán duše,
tobôž nie pera,
no vždy som dúfal,
azda sa dačo urodí i
v trpkých bažinách a
na skalách
a na pláži v búrlivej zátoke.

Chcel by som,
aby moje slová nebili,
nezrážali do kolien
nehasili iným ohne
ale aby dávali nádej,
vieru a silu
bojovať za to,
čomu sa podriaďuje
aj taká krutá kurtizána
akou je láska.
Za čisté,
za nesebecké,
za obetavé,
za spaľujúce,
mocné a večné
ideály.

Lebo tak sa mi zdá,
že dnes je asi taká doba,
kto je silnejší vyhráva,
kto má väčšie zuby vedie,
kto nahodí úbohejšiu pózu žne ovácie,
nie že by som po nich túžil,
ale,
kde je do pekla tá sloboda?
a kde je tolerancia a porozumenie
a podpora a kde bratská láska
a kde ten poondiaty mier?
A kde umenie?
Van eyck, Lippi, Da Vinci, Michelangelo, Botticeli, Rembrant,
Sysley, Renoair, Degas, Van Gogh, Monet,
kde sú tí majstri čo kedysi
tak odvážne niesli pochodeň
slobody ducha a poznania,
harmónie tvarov,
nemej poézie?
V hlbokej,
čiernej,
zabudnutej,
historickej riti.

Iba kdesi na okraji lesa,
tam hŕstka bláznov- prorokov minulosti a štatistov budúcnosti,
sedí pri ohníku,
a z lesa k nim doliehajú
radostné výkriky,
poryvy šťastia dnešnej doby,
no zmenené v strašný
krutý škrekot dobyvateľov- dobytkárov,
mamonárov, zmagorených fanatikov a
primitívnych vriťolezov.
Blázni však sú a navždy ostanú len bláznami,
pomätencami, žiakmi temnoty, učňami svetla,
adeptami smrti
túžiaci po jednom
vraždiac sa navzájom
slovami ostrými ako meče,
jedni tuho zviazaní
tradíciami, konvenciami, estetikou?
druhí príliš uvoľnení
a odvážni, smelí
ukrajujúci z veľkosti
starobylých duchov?

Tak, do hája, ako na to?
čo robiť,
keď človek ostane sám
zamurovaný, zakopaný
len on a jeho ideál?
čo robiť,
keď už existuje len viera
v nekonečno a
svetlý prísľub zajtrajška?
Príjmy teda,
skromnú túto radu,
ty úbohý večný pútnik
a conqueror vlastnej duše,
od tebe podobného,
vlastne,
úplne rovnakého dobrodruha.
Zotrvaj!
božská mana poznania je najsladšia
len keď ju piješ
cez rany.

Hovorí sa,
že láska
ide cez
žalúdok
a že
človek pritom
fakticky myslí
len na toho
druhého.
Mne sa
však zdá,
že stovky
tých zadubených
romantikov
kupujú kvety
a iné
somariny
mysliac pritom
len na
vlastný
gágor.

Hej,
pomôžte mi
niekto
späť na nohy.

Hej,
vráťte ma
ktosi
späť do života.

Hej,
neotáčajte sa
mi chrbtom
prosím vás,
už tu niet,
nikoho
s kým
by som
tú vodku
dorazil.

Hej ty,
no tak,
pridaj sa k nám,
obletíme celý svet,
za zlomok sekundy,
pozrieme sa ku hviezdam,
zakúsime neskutočné
slasti slobody,
spolu na jednej
vlne v mori
preplavíme sa
na okraj korytnačky
a nikto nás už
nechytí a nezviaže
suchými frázami o
morálke a zákonoch
a už sa viac
nenecháme pochovať
pod nánosmi výkalov
striekajúcich na nás
zo všetkých strán
z tých čarovných
skriniek a papierikov
skutočných vládcov
tejto červami prelezenej
sieti kanálov
sieti obrovského
pavúka,
no tak!,
mušky zdvihnite sa
a leťte s nami,
objavíme spolu
stovku nových svetov
a všetky zavrhneme
a vytvoríme si lepší
a zničíme aj ten
aby sme ho zachránili,
budeme ako kobylky
lietajúce od stebla
ku steblu
žiariace šťastím
celé bez seba
v nekonečnej extáze
konečne slobodní
zakúsime ozajstný
východ Slnka
a skutočné
slzy pri jeho
západe
všetci na kope,
ako v Noemovej arche,
okúsime zakázané
a zakážeme okúsené,
nasypeme si na hlavy
tony popola
a potom
im ho chrstneme
rovno do ksichtu
a s posledným
dúškom vody
zabudneme na všetko,
pripravení vzlietnuť
pripravení utiecť
navždy a ďaleko
za horizonty
tých obmedzených myslí
čo nám doposiaľ
vytvárali náš svet
znova sa nadýchneme
znova sa usmejeme
znova pocítime slnečný svit
nesmelo vstupujúci
do našich nôr
oknami bez oceľových
záclon s jadrovými
vzormi,
vykašleme sa už
raz a navždy na všetko
jeden veľký
hlien
dopadne na všetky mestá
a obydlia a citadely
nevkusu a hnusu a plytkosti
a dovrchu ich zaplní
a až potom
potom si postavíme
raketu a pošleme
ňou všetkých idiotov
do pekla
a to potom vysušíme
a nasadíme kvety a
objavíme nové pramene
a ľahneme si do trávy
držiac sa za ruky
a keď nadíde noc
vymažeme hviezdy
a namaľujeme nové
a zhasneme všetky svetlá
aby už nikdy nič
nevyrušilo tú posvätnú
krásu.

A tak tam sedela
a len kývala nohami
a čosi popíjala
a netvárila sa teda
príliš chytro.
No a ako som tak
pozeral priamo na ňu,
vravím si,
že by som
snáď mal ísť.
No a tak som vstal
dopil drink
a šiel priamo
domov.